reklama

Zápisky z hurikánu, alebo - Človek mieni, Irma mení

Letušku som s pohárom whisky v ruke ubezpečil, že nám určite nič nehrozí. To, že z toho nakoniec bude najväčšia živelná katastrofa ostrova Sv.Martin v histórii a prekoná aj následky hurikánu Luis z r.1995, mi vtedy ani nenapadlo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Kryty na oknách lietadla boli zatiahnuté a väčšina cestujúcich spala. Bola nedeľa 3.septembra a v lietadle, smerujúcom z Amsterdamu na karibský ostrov Svätý Martin, kam sme s priateľkou smerovali na neskorú 6-dňovú dovolenku, som práve dopozeral piaty diel Pirátov z Karibiku. Ostrov Svätý Martin sa nachádza východne od Portorika a je zaoceánskym územím dvoch štátov – Holandska a Francúzska – ich hranica sa tiahne pozdĺž stredu ostrova. V holandskej časti sa nachádza svetoznáma pláž Maho Beach, kde je možné sledovať pristávajúce lietadlá doslova len pár metrov nad hlavou. V lietadle moje dve whisky s kolou po večeri pomaly, ale isto prestávali účinkovať a tak som sa pobral do zadnej časti lietadla pre ďalšie kolo, nech mi zvyšné tri hodiny letu ubehnú rýchlejšie. Letušku som nečakane prekvapil pri večernom umývaní zubov, čo sme však obaja zobrali športovo a konverzácia aspoň prebiehala v uvoľnenejšej atmosfére. Bavili sme sa o všetkom možnom, až ma na záver prekvapila otázkou, či neviem niečo viac o novom hurikáne, ktorý smeruje na karibské ostrovy. Vraj dostali ráno výstrahu z vedenia spoločnosti a nevie, či stihne dovtedy odletieť späť do Holandska, keďže majú na ostrove dvojdňovú prestávku a na spiatočný let sú plánovaní až v utorok podvečer. Už s pohárom whisky v ruke som ju ubezpečil, že nám určite nič nehrozí – vedel som, že má akurát v strede týždňa pár dní popršať, čo nám trochu skazí dovolenku, ale určite sa nič strašného nestane – a poprial som jej pekný zvyšok letu. To, že z toho nakoniec bude najväčšia živelná katastrofa ostrova Sv.Martin v histórii a prekoná aj následky hurikánu Luis z roku 1995, ktorý tento 80-tisícový ostrov zdemoloval, mi vtedy ani nenapadlo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

90 míľ? To bude v pohode...

Viac sme sa dozvedeli po príchode na hotel. Na recepcii bol vyvesený leták s informáciami o blížiacom sa hurikáne Irma, ktorý fluktuuje medzi druhou a treťou kategóriou na päťstupňovej stupnici intenzity hurikánov. Stred hurikánu mal okolo ostrova prejsť o 3-4 dni v vo vzdialenosti približne 90 míľ (asi 150 kilometrov), čo naznačovalo, že by sme sa mohli vyhnúť najsilnejším vetrom okolo oka hurikánu. Nanešťastie, táto vzdialenosť sa v ďalších predpovediach skokovo znižovala.

V nedeľu večer ostrov fungoval v príjemnej atmosfére, nič nenaznačovalo neobvyklú situáciu a dovolenkujúci si užívali všetky možnosti ostrova. Na druhý deň však už boli prípravy viditeľné. Začalo hlavne rozsiahle zadebňovanie okien. Zadebňovali sa domy, obchody, banky a aj niektoré reštaurácie. V mikrobuse sme sa z rádia dozvedeli, že Irma zosilnela na kategóriu 4, čakáme ju v stredu v ranných hodinách a úrady vydali od utorka 12:00 príkaz zatvoriť všetky komerčné prevádzky a následne od 18:00 bol vydaný zákaz vychádzania až do odvolania. Na recepcii nás čakalo ďalšie prekvapenie – stred hurikánu mal okolo nás prejsť už vo vzdialenosti 50 míľ (80km), čo bola takmer polovičná vzdialenosť oproti pôvodne predpovedanej. Večer sme sa začali pripravovať aj my, nakúpili sme chlieb, konzervy, vodu a iné trvanlivé potraviny a ešte sme stihli večeru v jednej z otvorených reštaurácií. Témou všetkých konverzácií v obchodoch a reštauráciách bol samozrejme blížiaci sa hurikán a pri lúčení sa ku klasickému pozdravu „Good bye“ začalo pridávať aj „Be safe“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Svätý Martin deň pred hurikánom
Svätý Martin deň pred hurikánom 

V utorok oznam na recepcii priniesol opäť zlé správy – hurikán sa priblíži až na vzdialenosť 30 míľ (50km). Ako pokračovalo intenzívne zadebňovanie, vybrali sme sa pešo k letisku, kde sme mali šťastie na prilietavajúci Boeing 737 len pár metrov nad našimi hlavami na pláži Maho Beach. Bol to vôbec jeden z posledných príletov pravidelnej linky na toto letisko na dlhú dobu (letisko sa opäť pre pravidelnú dopravu otvorilo až v strede októbra). Pôvodný podvečerný let spoločnosti KLM do Amsterdamu bol preložený už na poobedie, takže predpokladáme, že letušky z nášho letu stihli odletieť do Európy včas. Po návrate na hotel nový oznam na recepcii samozrejme nesklamal. Irma zosilnela na najsilnejšiu piatu kategóriu a odhadovaná najmenšia vzdialenosť od jej stredu bude 15 míľ (25km), takže cez nás prejde dokonca priamo jej oko. Piata kategória znamenala, že vetry na hranici oka dosahujú rýchlosť okolo 300 km/h. Medzi riadkami povedané, mal to byť čistý masaker. Vonku začínal viať trochu silnejší vietor a hotel sa začal pripravovať tiež. Na izby prišiel papier, že recepcia bude počas hurikánu fungovať len obmedzene, asistencia bude dostupná len pre najnaliehavejšie udalosti a ak bude naša izba vytopená, v takýchto prípadoch nebude možné poskytovať pomoc. Technici začali chodiť po izbách a špeciálnymi nástrojmi sťahovali balkónové rolety. Začali sme sa pripravovať tiež. Nabili všetky mobily, tablety a powerbanky . Veci zo stolov sme poukladali do skríň, ak by nám náhodou búrka rozbila okná, nech v izbe nezačne vo vetre všetko lietať. Zároveň sme kufre a iné veci zo zeme pozdvíhali na vyvýšené miesta, keby nás vytopilo, čo sa nakoniec ukázalo ako veľmi šťastné riešenie. Do uzatvárateľného sáčku sme si dali peňaženky, mobily a pasy, zabalili sme to do niekoľkých ďalších sáčkov a položili ku dverám – ak by bolo treba v noci náhle utiecť, nech máme aspoň najzákladnejšie veci pripravené po ruke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Oko hurikánu

Podľa google počasia mali najsilnejšie vetry prísť v stredu medzi 7:00-19:00, ale už o štvrtej som sa zobudil na hluk, spôsobený vetrom a lietajúcimi troskami, ktoré narážali do budov. Bývali sme na ôsmom poschodí z deviatich. Vietor sa postupne stupňoval, medzi piatou-šiestou ráno boli nárazy vetra také silné, že sa posteľ pod nami doslova hojdala. Bolo to podobné ako búrka na väčšej výletnej lodi – nehojdáte sa síce ako na kolíske, ale dosť silno na to, aby ste vedeli, že niečo nie je v poriadku. A aby ste nezaspali. To ani náhodou. Zaujímavý je aj citeľný pokles tlaku. Keďže hurikán je vlastne obrovská tlaková níž, tak ako sa približuje jeho oko, čiže oblasť s najnižším tlakom vzduchu, sú už poklesy tlaku také veľké, že máte v ušiach podobný pocit ako pri stúpaní lietadla. Keď som išiel na WC, akurát nám vypadla elektrina a cez malé bočné okná bolo vidieť návaly vody vo vzduchu, neskutočnú veternú smršť a ohýnajúce sa palmy. Vo svetlách niektorých hotelov sa dali zazrieť lietajúce trosky. Podlaha zrazu začala podo mnou čľupotať, keďže cez niektoré okná a cez klimatizačný otvor na balkóne nám postupne začalo do izby zatekať. Skontroloval som potom teda ešte izbu, či neostalo nič na zemi a vrátil sa späť do postele. Približne o 6:40 začal byť na chodbe nejaký hluk a na izbu nám zaklopali zamestnanci s baterkami, že vraj boli poškodené niektoré časti strechy a evakuujú všetkých na prízemie. Mali sme čas ešte pobaliť nejaké jedlo a vodu a po zatopenej izbe sme prekráčali na schodisko. Bolo vidieť, že hurikán trochu ustal, na prízemí sme sa dozvedeli, že je práve nad nami jeho oko. V oku hurikánu je počasie neuveriteľne kľudné. Je síce mierne oblačno, ale inak je vietor len veľmi slabý, navyše sa práve začínalo rozvidnievať a na ulici bolo vidieť prvé následky hurikánu, nič však nenasvedčovalo tomu, že hurikán bude ešte pokračovať. Práve v tejto fáze nastáva mnoho úmrtí a zranení, keďže niektorí ľudia začínajú vychádzať von v domnení, že už hurikán ustal a tam ich prekvapí jeho druhá polovica.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo nám odporučené nájsť si miesto v hotelovom relaxačnom centre, skúšali sme to najprv v kaderníctve, no tam sa miestnosť už začínala napĺňať, tak sme si vybrali ako útočisko hotelovú posilovňu, kde sme si našli miesto na koberci medzi strojmi. Do malej miestnosti o veľkosti 4x6m sa nás zmestilo asi 20. Bola tam aj miestna matka s dvomi malými dievčatami, ktorá si na hurikán zaplatila noc v našom hoteli, keďže doma to očividne nebolo bezpečné. Malé dievčatko sa stále pýtalo, čo bude s ich mačičkou, ktorá musela ostať doma, na čo ju jej mama vždy ubezpečila, že mačička je určite v poriadku a skoro sa s ňou zase stretnú. Medzitým bolo z vonku počuť, že začala druhá fáza hurikánu. Posilovňa jej našťastie spoľahlivo odolávala, tak sme si dali na raňajky naše pobalené toasty s vodou, kým bol pokoj. K posilovni patrila aj toaleta, ktorú využívali všetci, vrátane ľudí, stojacich na chodbe. Tečúca voda a ani splachovanie v nej už nefungovali, ale s tým sa v tejto situácii samozrejme počítalo. Druhá fáza celkovo trvala podobne ako prvá – asi 3 hodiny, okolo 10:00 nám recepčná prišla povedať, že sa môžeme skúsiť vrátiť do izieb.

Jeden hurikán nestačí...

Schodisko a všetky poschodia boli pokryté vrstvou vody a listov zo stromov, niekde sa váľali balkónové rolety, niektoré izby mali vyrazené dvere. Keď sme prišli k našej izbe, dvere susedov oproti ležali vyrazené pri našich dverách vo vrstve vody a rozbitého skla. Chvalabohu naša izba vyzerala rovnako ako pred odchodom, akurát voda na podlahe bola vo výške asi 2-3 centimetrov, dostala sa aj do vstavanej skrine, všetko sme však mali vyložené na policiach. Hneď sme sa pustili do upratovania, vodu sme za hodinku-dve vyzametali na chodbu, priebežne sme pomáhali zametať aj zamestnancom na chodbe a takisto susedom oproti. Tým hurikán vyrazil balkónové dvere a jedno okno, preto sa vietor dostal do izby a ľahko vyrazil z pántov aj vstupné dvere. Následne sa nám podarilo trochu zdvihnúť naše špeciálne rolety na balkóne a obzrieť si následky hurikánu na vlastné oči – ulice boli zatopené a pokryté plechovými strechami a konármi, predtým zelené stromy a palmy boli polámané a väčšina bez jediného listu, navyše dve autá a jednu dodávku z prvého poschodia hotelovej garáže sfúkol vietor na ulicu. Domáci postupne odpratali niektoré plechy, listy a popadané stĺpy verejného osvetlenia, nech sprejazdnia cestu pred našim hotelom aspoň v jednom pruhu, žiadne veľké upratovanie sa však nekonalo. Pozitívnou správou bolo, že večer sa hotelu podarilo nahodiť elektrinu z generátora a tiekla aspoň studená voda, čo výrazne zjednodušovalo fungovanie, internet však ostával nefunkčný.

Pohľad z našej izby k susedom
Pohľad z našej izby k susedom 
Autá pred hotelom, doslova sfúknuté z prvého poschodia garáže
Autá pred hotelom, doslova sfúknuté z prvého poschodia garáže 
Ulica pred hotelom
Ulica pred hotelom 

Na druhý deň po hurikáne (vo štvrtok) sme zavolali na najbližšiu slovenskú ambasádu v Havane, nech o nás vedia a dostali sme tiež SMS-ku od Air France, že náš sobotný let do Paríža je zrušený. Volali sme teda do aerolínií, kde nás slečna prebookovala na nedeľný let cez Atlantu, nevedela však garantovať, že let naozaj odletí, pretože letisko vraj bolo takmer zničené. Pre predstavu, telefonát aj s čakaním na voľného operátora trval 20 minút, čo pri cene 2€ za minútu odchádzajúceho hovoru robilo zaujímavú sumu. Hotel medzitým rozposlal na izby odkaz, aby ľudia používali elektrinu a vodu len na najdôležitejšie potreby, pretože lokálni dodávatelia boli hurikánom úplne zničení a naftu do generátora máme na najbližšie dva dni, voda je na tom približne podobne. Druhá časť oznamu vyzývala ľudí, aby sa zaregistrovali vo vedľajšom hoteli na evakuáciu z ostrova, kde sa má akcia koordinovať. Vybrali sme sa teda tam, pani si nás zapísala do excelu a vysvetlila, že turistov evakuuje americká armáda, tým pádom majú prednosť americkí turisti, ktorých je ešte veľa a máme sa skúsiť prísť opýtať o deň-dva. Tiež spomenula, že platí pravidlo maximálne jednej príručnej batožiny na osobu, keďže sa používajú vojenské lietadlá. Internet, ani televízia nefungovali a útržkovité informácie sme zbierali len od rodiny zo Slovenska, ak sme náhodou chytili na vyvýšenom mieste mobilný signál, takže len medzi rečou sme sa dozvedeli o ďalšom hurikáne José, ktorý priebežne zosilnel na kategóriu 3 a má na ostrov doraziť v sobotu.

Vo štvrtok večer nám zrušili aj nedeľný náhradný let do Európy cez Atlantu, no z ostrova cez deň bolo vidieť odlietať niekoľko vojenských lietadiel, tak sme skúsili v piatok opäť hneď ráno získať na vedľajšom hoteli informácie o evakuácii. Pracovníci však už mali nacvičenú formulku, ktorú očividne opakovali v ten deň pred turistami už mnohokrát a teda, že pokiaľ nemáme americké pasy, máme sa prísť opýtať v nedeľu-pondelok, keď prejde hurikán José. Tu nám skončila aj posledná maličká nádej doraziť v pondelok do práce, v piatok poobede však kanadská vláda poslala pre kanadských občanov lietadlo charterovej spoločnosti Sunwing, čo bol aspoň pozitívny znak, že na letisko sú schopné pristávať aj civilné lietadlá. Vo štvrtok poobede improvizovane otvorili blízky obchod len na nákup vody, v piatok sa už rozhodli predávať všetko. Na rôznych častiach ostrova sa vraj medzitým začalo rabovanie obchodov miestnymi, preto aby nenastal chaos, do vnútra obchodu púšťali SBS-kári ľudí iba po desiatich. V rade pred obchodom sa čakalo teda približne hodinu, následne vnútri pri pokladniach asi ďalšiu hodinu a štvrť. Ľudia nakupovali plné košíky zásob za stovky dolárov, keďže nebolo isté, kedy sa na ostrov obnoví prísun tovaru. Nakúpili sme si chlieb, konzervy, vodu a iné trvanlivé veci, preventívne asi na 4-5 dní. Rabovanie už prišlo aj do našej časti, no keďže v našom hoteli boli ubytovaní holandskí policajti a vojaci, ktorých holandská armáda po hurikáne povolala z blízkeho holandského ostrova Curacao, dodávalo to poriadnu dávku istoty a miestni spokojne hovorili, že je to momentálne asi najbezpečnejšie miesto na ostrove. Dvakrát sme však videli, ako utekajúci vojaci so samopalmi obkľúčili vedľajší hotel, kde sa registrovalo na evakuáciu, aby zabránili prebiehajúcemu vykrádaniu. Následne pred naším hotelom kontrolovali každé auto, ktoré išlo po jedinej prístupovej ceste do tejto časti ostrova.

Areál hotela
Areál hotela 
Výhľad z hotela pred a po hurikáne
Výhľad z hotela pred a po hurikáne 

Dostať sa z ostrova? Nemožné...

Hurikán José prišiel na ostrov v sobotu taktiež veľmi skoro ráno ako kategória 4, jeho stred však okolo nás prešiel v dosť veľkej vzdialenosti a tak už našťastie príliš veľké škody nepridal. Zobudili sme sa akurát na veľmi intenzívny dážď a na to, ako vo vzduchu lietajú trosky ešte z hurikánu Irma. Okrem znova vytopenej ulice sme ale väčšie škody v okolí nezaznamenali. Začali sme však intenzívne riešiť náš odchod z ostrova. Podľa informácií z telefonátov zatiaľ žiadne aerolínie pravidelné linky na ostrov obnoviť neplánovali a vo vedľajšom evakuačnom hoteli nám v sobotu opäť zopakovali známu formulku s dodatkom, že sa máme zastaviť na začiatku pracovného týždňa. Slovenská ambasáda v Havane nám dala číslo na našu konzulku v Holandsku, ktorá nás mala na starosti. Holandské čísla nám ale z mobilu nepochopiteľne nefungovali, kontakt s ňou sme teda udržovali len prostredníctvom rodiny na Slovensku, prípadne cez príležitostne fungujúce SMS-ky. Zistili sme, že sa nám neúspešne snaží dovolať už dva dni a krajiny EÚ vraj začínajú pripravovať evakuáciu svojich občanov – čakalo sa iba na zlepšenie počasia. Sobotu sme teda prečkali v hoteli a jeho okolí. Aj keď sme už mali pôvodne na sobotu plánovaný check-out, v prebiehajúcom chaose sme sa na predĺženie ani nepýtali, radšej sme hrali mŕtveho chrobáka, aby im náhodou nenapadlo vyhodiť nás na ulicu. Hotel aj tak fungoval iba vo veľmi alternatívnom režime bez rezervačného systému, tiež bez akéhokoľvek upratovania a nemyslím, že prijímali nových hostí, keďže čistých izieb bolo minimum. Predbežne sme sa pobalili do našich dvoch batožín, mali sme na pamäti americké pravidlo o jednej príručnej batožine na osobu, našťastie jedna bola v rozmeroch príručnej a druhá takmer v rozmeroch príručnej, akurát sme niektoré knihy a iné ťažšie veci ako krémy a gély nechali na hoteli.

V nedeľu ráno sme od konzulky dostali správu, že od 12:00 má začať evakuácia turistov holandskou armádou, letieť sa má na ostrov Curacao a odtiaľ do Holandska. Bolo asi 9:40, v momente sme zobrali batožiny, jednu tašku s konzervami a vodou, na recepcii zaplatili 100 dolárov za jednu noc navyše a vydali sa na letisko. Odtiahli sme kufre na hlavnú cestu, kde sme stopli domáceho šoféra, ktorý išiel podobným smerom a zobral nás aj s kuframi dozadu na korbu svojho auta. O 9:55 sme už boli na letisku. Terminál bol zničený, turisti sa zhromažďovali na parkovisku vedľa letiska. Ľudia boli rozdelení do štyroch skupín, ktoré označovali tabuľky vytvorené z kartónov: USA, Holanďania, obyvatelia EÚ a zvyšní, ktorí nepatrili do žiadnej z prvých troch skupín (označení ako „non-EU“). Zaradili sme sa do radu za tabuľkou „EU“, kde pred nami bolo odhadom asi 60 ľudí, za nami ich neskôr pribudlo asi ďalších 30. Bol to mix národností – zaregistroval som Britov, Francúzov, Nemcov, Belgičanov, Čechov, Poliakov, Maďarov a Chorvátov, v niektorých rodinách boli aj deti. Nás Slovákov bolo asi 5. Rad USA bol najväčší, ľudí doňho organizovane privážali miestne autobusy z hotelov a tiesnilo sa tam asi 200-300 ľudí, Holanďanov bolo okolo stovky a vo zvyšku sveta bolo osôb asi 70. Osobitný prípad boli Kanaďania, ktorí sa očividne rozdelili medzi rôzne skupiny a keď pre nich priletelo charterové lietadlo, kanadský pracovník všetkých pozvolával do nového radu a zobral do lietadla. Pôsobili veľmi organizovane, započul som, ako riešili, koľko lietadiel ešte poslať pre zvyšných kanadských turistov. Poriadok na parkovisku strážili holandskí vojaci, ktorí pravidelne rozdávali medzi ľudí vodu a tiež letiskové slnečníky, ak sa nejaké uvoľnili po amerických turistoch po odlete amerického lietadla. Zoznámili sme sa s Čechom Ihorom, ktorý aj so svojou francúzskou priateľkou prišiel navštíviť na ostrov jej rodičov a po hurikáne sa všetci štyria vracali do Európy. Ukazovali nám videá z rabovania vo francúzskej časti ostrova a rozprávali veľa zážitkov, ako unikali do holandskej časti, kde ich žiaden hotel nechcel ubytovať, až im v jednom hoteli zamestnankyňa potajomky odporučila jednu voľnú izbu. Ihor bol srandista, plánoval priateľku na dovolenke v Karibiku romanticky požiadať o ruku, ale – človek mieni, Irma mení – požiadal ju teda o ruku romanticky cez hurikán.

Turisti, čakajúci na evakuáciu pred letiskom. Na plote je možné vidieť malé nápisy USA (vpravo) a Dutch (v strede, napravo od chvosta lietadla)
Turisti, čakajúci na evakuáciu pred letiskom. Na plote je možné vidieť malé nápisy USA (vpravo) a Dutch (v strede, napravo od chvosta lietadla) 

V ten deň hrubým odhadom odletelo asi 4-5 vojenských lietadiel, nebolo jasné, či boli všetky americké, alebo niektoré z nich aj holandské – z nášho radu však neodišiel ani jeden človek. Vojaci žiadne informácie o prichádzajúcich lietadlách nemali, a tak nám všetkým neostávalo nič iné ako čakať na priamom karibskom slnku až do 16:30, kedy jeden vojak prišiel do radu EÚ oznámiť, že už dnes žiadne lietadlo nepriletí a máme sa vrátiť späť do hotelov. Na to sa naňho spustil v našom rade neskutočný krik – práve okolo išiel kameraman nejakej holandskej televízie, za ktorým sa niektorí ľudia rozbehli a začali mu na kameru líčiť situáciu. Jeden pán vojakovi naštvane povedal, že vie, že na ostrove sa rabuje, on nemá kam ísť a ostanú s rodinou spať tam na parkovisku, na čo mu vojak slušne odpovedal, že to je tiež možnosť, pretože vojaci tu hliadkujú celú noc, takže o bezpečnosť sa báť nemusí a v noci teplota neklesá pod 26°C. S priateľkou sme teda zobrali kufre a na hlavnej ceste sme stopli prázdny autobus, ktorý nás zobral späť do hotela. Neskôr sme sa dozvedeli, že dosť ľudí naozaj spalo na parkovisku, vojaci im nosili vodu a niekedy dokonca aj teplé jedlo z vlastných zásob. Na hoteli nás bez problémov prijali späť, čakala nás naša izba v rovnakom stave, v akom sme ju ráno opustili, aj so zvyšnými zásobami v chladničke. Po celom dni na slnku sme boli na niektorých miestach úplne spálení a tak sme vyčerpaní a frustrovaní hneď zaspali. Na druhý deň ráno bol pondelok, konečne pracovný týždeň a konzulka nám oznámila, že na 14:00 európskeho času je zvolané stretnutie zástupcov krajín EÚ na holandskom ministerstve vnútra, kde sa bude riešiť evakuácia európskych občanov. Po negatívnej skúsenosti z predchádzajúceho dňa sme na výsledok ostali radšej čakať na izbe. Podľa informácií boli vraj rokovania dosť tvrdé, európske vlády sa nakoniec s Holanďanmi dohodli, že budú posielať 8 holandských vojenských lietadiel denne z ostrova Curacao, ktoré budú zvážať občanov EÚ bez ohľadu na národnosť práve na Curacao, odkiaľ už lietajú komerčné spoločnosti. Na tieto lety naša konzulka okamžite registrovala všetkých Slovákov, presné časy pristátí lietadiel im však Holanďania nechceli/nevedeli povedať. Niektoré štáty, najmä Nemci, vraj tlačili na vyslanie vládnych špeciálov na ostrov, čo im bolo z holandskej strany dôrazne zamietnuté vzhľadom na stav letiska a technické parametre lietadiel. Podľa môjho názoru chcela nemecká vláda na ostrov poslať svoj vládny zaoceánsky Airbus A340, ktorý by do Karibiku doletel bez medzipristátia, v súčasnej situácii by však také veľké lietadlo na letisku asi spôsobilo značné problémy. Ostatné štáty sa ale očividne do vyslania svojich lietadiel, ktoré by cestu zvládli s medzipristátím, veľmi nehrnuli (opäť je to iba môj osobný názor – najprv nám dokonca bolo povedané, ževraj na rokovaní zaznelo, že iné lietadlá okrem vojenských na ostrov vôbec pristávať nemôžu, čo bolo úsmevné, keďže už od piatku pre kanadských občanov na letisko prilietali lietadlá charterovej spoločnosti Sunwing a v pondelok sa na letisku vystriedali lietadlá ďalších civilných spoločností, ako Copa Airlines a Westjet, plus asi desať biznis-jetov).

Lietadlo charterovej spoločnosti Sunwing odváža kanadských turistov - v čase, kedy na ostrove podľa konzulárnej informácie "nebolo technicky možné pristátie civilných lietadiel". V ten deň sa nakoniec na letisku ukázali aj ďalšie civilné let. spoločnosti.
Lietadlo charterovej spoločnosti Sunwing odváža kanadských turistov - v čase, kedy na ostrove podľa konzulárnej informácie "nebolo technicky možné pristátie civilných lietadiel". V ten deň sa nakoniec na letisku ukázali aj ďalšie civilné let. spoločnosti. 

O 12:00 sme teda opäť zobrali batožiny, opäť urobili check-out na recepcii, opäť zaplatili 100 dolárov za noc naviac a opäť sme sa vybrali skúšať šťastie na letisko. Odviezol nás sused, Kanaďan, ktorý bol na ostrove dlhodobo a mal práve autom cestu podobným smerom. Po ceste sme zobrali ešte stopujúceho Angličana, ktorý vyzeral úplne ako Daniel Craig, aj na letisku mu ľudia hovorili James Bond. Na letiskovom parkovisku to vyzeralo podobne ako v predchádzajúci deň, akurát rad EÚ bol o niečo menší – dozvedeli sme sa, že doobeda pristálo francúzske vojenské lietadlo, ktoré zobralo okrem Francúzov aj niekoľkých ďalších európskych občanov na ostrov Martinik. Zaujímavé, Francúzov tam nikto nečakal, stále sme sa však spoliehali na Holanďanov. Situácia sa opakovala, slnko bolo rovnako silné, jeden kameraman filmoval zábery do televízie a vojaci s ľuďmi z červeného kríža nám rozdávali vody a sušienky. Niektorí vojaci s nami sem-tam aj prehodili zopár viet. Odpoveď bola stále tá istá – bližšie informácie o lietadlách nemal nikto z nich – ale snažili sa aspoň byť veľmi ľudskí. Medzitým na letisku prilietalo/odlietalo niekoľko civilných a niekoľko neoznačených vojenských lietadiel, viditeľne sa však skracoval iba americký rad. Tam s ľuďmi pracovalo niekoľko pracovníkov americkej ambasády, ktorí im rozdávali formuláre, hovorilo sa, že ich odvážajú na Portoriko. Takisto kanadskí zástupcovia vytvorili nový rad na ďalší kanadský charter. Za nás sa do radu postavil mladý belgický pár, obidvaja na ostrove pracovali, cez hurikán sa ukryli v kúpeľni. Vietor im potom odvial strechu a následne aj všetky veci, ktoré mali v izbách. So sebou mali všetko, čo im ostalo – dve plátenné tašky cez plece a jednu igelitku s jedlom a vodou. Zaujímavý bol tiež príbeh jedného slovenského páru – od leteckej spoločnosti nedostali žiadne informácie a prileteli na ostrov deň pred hurikánom už po nariadenom zatvorení všetkých obchodov. Dohodnutý transfer z letiska ich nečakal, tak ešte stihli zohnať predražený taxík a majiteľ priestorov, kde mali bývať, bol veľmi prekvapený, keď sa v ubytovaní naozaj objavili, ale získali nejaké zásoby aspoň po dohode v blízkom obchode. Obdobie po hurikáne prežili bez elektriny a vody. Stále viac sme si uvedomovali, ako dobre sme nakoniec z hurikánu vyviazli. Odchod z ostrova bol síce v nedohľadne a vyzeralo to, že sa o nás nikto nezaujíma, ale boli sme bez akejkoľvek ujmy na zdraví a takmer so všetkými vecami v batožine, mali sme sa teoreticky stále kam vrátiť a ešte nám ostala zásoba konzerv a vody na 2-3 dni.

Silné slovenské pasy

Okolo 16:00 nečakane pristálo vojenské lietadlo s francúzskou vlajkou. Po negatívnych skúsenostiach z predchádzajúcich dní nás to nejako nerozhodilo, navyše, ako vravím, spoliehali sme sa hlavne na dohodu Holanďanov s európskymi vládami. V našom rade to však začalo šumieť a vyzeralo to, že ľuďom začína svitať iskierka nádeje. Asi po polhodine prišli k radu dvaja francúzski piloti, ktorí po krátkej konzultácii s holandskými vojakmi vyzvali francúzskych občanov, nech vystúpia. Bolo ich do desať. Následne sa za nich stádovite zoradil celý zvyšok nášho radu. Holandskí vojaci začali počítať ľudí a kontrolovať pasy, kapacita lietadla bola 50 miest. V prvej polovici sa nachádzalo 5 srbských občanov, ktorí žiaľ ako neobčania EÚ museli ísť z radu preč, keďže piloti mali rozkazy iba na evakuáciu občanov EÚ. V rade sa nachádzalo tiež asi 6 Ukrajiniek, tie však prekvapivo prešli v pohode, predpokladám, že mali nejaký EÚ pas. Samozrejme, v tom momente by sme miesto v lietadle priali všetkým, Srbi odchádzali z radu dosť frustrovaní. S priateľkou sme boli takmer pri konci radu, keď zrazu počítanie tesne pred nami zastavili. Vravíme si, že tak toto by už bola poriadna smola. Našťastie si len vojaci dali pauzu, kým skontrolovali väčšinu pasov a pokračovali ďalej. Za nami stál pán z Chorvátska – keď prišiel rad na nás, holandský vojak zobral naše slovenské a jeho chorvátsky pas a išiel sa presvedčiť k pilotom, či sme naozaj z Európskej Únie. Piloti mu odpovedali, že áno, veď to mal aj na vrchu napísané, tak sa nám pri vrátení pasov ospravedlnil a započítal nás. V tom momente nám bolo všetko jedno, dôležité bolo, že sme prešli „selekciou“, aj keď som si už na začiatku povedal, že pokým nebudeme sedieť v lietadle, tak ničomu neuverím.

Francúzsky pilot si vystúpil do stredu a začal dávať inštrukcie. Prejdeme cez kontrolu a budeme ho nasledovať, každý si svoju batožinu berie až do lietadla, kde ju odovzdá vojakom. Jeden pán sa ho s malou dušičkou spýtal, či je v pohode, keď má dve veľké batožiny, očividne mal v pamäti americké pravidlo. Pilot si ho očami premeral v štýle „čo je to za otázka“ a odpovedal, že samozrejme. Tým bola sekcia otázok a odpovedí ukončená a pilot začal kráčať k bočnej bráne letiska, ktorú strážili ďalší vojaci. Všetci sme ho nasledovali, bol to doslova ako pochod na slobodu. V našom rade ostalo okrem spomínaných srbských občanov ešte ďalších asi 5 občanov EÚ. Na bráne prebehla ďalšia kontrola pasov, za ňou bol postavený stan, v ktorom bola zriadená improvizovaná emigračná kontrola. Žiadne pečiatky, ani nič podobné, mám pocit, že si naše mená pani iba zapísala do nejakého systému, podobnému excelu. Pilota sme nasledovali k lietadlu, ktoré bolo na druhom konci letiska. Cestou sme míňali trosky zo zničeného terminálu, v jednej zachovanej časti mali holandskí vojaci zriadenú koordinačnú základňu. Prišli sme k lietadlu, bol to vojenský Airbus A400M a mal otvorenú zadnú sklápaciu plošinu na nakladanie nákladu. Rozdelili sme sa do dvoch radov a nastúpili plošinou do lietadla, vnútri viseli po oboch stranách zavesené sedačky. Vojaci bez problémov všetky batožiny zoradili do stredu a stiahli ich bezpečnostným pásom. Let trval 50 minút, počas neho nám rozdali vodu a pozapisovali si národnosti jednotlivých cestujúcich. Posádku celkovo tvorilo asi 10 vojakov.

"Priority boarding"
"Priority boarding" 
V lietadle
V lietadle 
Obrázok blogu
Francúzsky vojenský Airbus po pristátí na Martiniku
Francúzsky vojenský Airbus po pristátí na Martiniku 

Na Martiniku nás síce čakalo daždivé počasie, ale aj fantastické privítanie zo strany domácich. Ostrov je zámorským územím Francúzska a na rozdiel od Svätého Martina tu cítite európske prostredie na každom kroku – používajú európske zástrčky, platí sa eurom, dokonca recyklujú odpad! :) Najväčším prekvapením bolo, že nás po prílete čakala SMS od operátora, ktorá oznamovala, že na Martiniku čerpáme hovory a SMS zo svojich domácich voľných minút (!!). Po cenách zo Sv.Martina (2€ za minútu odchádzajúceho a 1€ za minútu prichádzajúceho hovoru – viac ešte spomeniem na konci článku) si viete predstaviť, že sme sa naozaj cítili skoro ako doma. Prečo to takto nefunguje aj na neďalekom „európskom“ ostrove Sv.Martin mi ostáva záhadou. Po pasovej kontrole nás oficiálne na ostrove privítali, niekoľko zdravotníkov poskytovalo zdravotnú a psychologickú pomoc. Vonku čakal autobus, ktorý nás odviezol do veľmi príjemného hotela na juhu ostrova s plnou penziou, pripadalo nám to všetko ako čistý luxus. A nechápali sme. Tri hodiny predtým sme sa už začali zmierovať s tým, že ďalšiu noc strávime na Sv.Martine a budeme ďalej šetriť konzervami, aby nám ostali čo najdlhšie – a náhle obrat o 180°. V novom hoteli sme mali zadarmo rezervované izby na tri noci (do štvrtka). Na večeri sme sa stretli so známymi z európskeho radu, aj s Čechom Ihorom, jeho francúzskou priateľkou a budúcimi svokrovcami – zistili sme, že predchádzajúci deň na Sv.Martine sa už tiež poberali z letiska opäť hľadať nejaký hotel, keď zrazu pristálo francúzske lietadlo. Rýchlo sa teda vrátili späť do radu, kde si ich vyzdvihol francúzsky pilot, ktorý bral len Francúzov, pri kontrole si Ihorov český pas holandskí vojaci našťastie medzi ostatnými troma pasmi francúzskych členov rodiny nevšimli. Keď sa pilota po ceste k lietadlu pýtali, prečo nezoberie aj iných občanov EÚ, začal rozprávať zaujímavý príbeh, reprodukujem ho, ako som ho počul.

Vraj v ten deň vyrazili z Martiniku na Sv. Martin postupne tri lietadlá francúzskej armády (vo francúzskej časti ostrova sa tiež nachádza menšie letisko, to ale bolo v tom čase úplne zdemolované). Keď sa však priblížili k ostrovu, holandská armáda im zakázala na holandskom letisku pristáť, dôvod mi je neznámy (možno bol objektívny, neviem). Jedno lietadlo však pristálo aj napriek zákazu a tak mu na zemi armáda prikázala, že sa teraz otočí a odletí späť na Martinik. Pilot teda zavolal nadriadenému a oznámil mu, že sa mu síce podarilo pristáť, ale žiaľ späť poletí prázdny, napriek tomu, že za plotom letiska je rad ľudí, čakajúcich na evakuáciu. Nadriadený mu však prikázal zobrať so sebou minimálne francúzskych občanov, na čo vraj majú plné právo a tiež si „vydupali“ možnosť zobrať aj zranených ľudí a tehotné ženy. Podľa ich slov mala vláda na Martiniku už v nedeľu pripraviť tri hotely na prijímanie evakuovaných ľudí a večer plánovali poslať ďalšie lietadlá, na čo im holandská armáda mala odpovedať, že ak sa akékoľvek francúzske lietadlo pokúsi pristáť v noci, bude to považované za inváziu a môže byť zostrelené. Toto už aj mne príde ako trochu veľký nonsens, no ako vravím, reprodukujem len to, čo som počul. Faktom ale ostáva, že podľa konzulárnej informácie mali Holanďania od pondelka posielať na ostrov osem lietadiel denne a evakuovať občanov EÚ. Do príletu francúzskeho lietadla okolo 16:00 však o nás nikto ani nezakopol (samozrejme okrem vojakov, ktorí pravidelne rozdávali vodu). A nebyť francúzskych lietadiel, ktoré očividne v pondelok dostali povolenie aj na evakuáciu občanov z iných krajín EÚ, možno by sme tam boli ešte pár týždňov. Po večeri sa každý delil o vlastné príbehy z hurikánu a následného rabovania.

Dostať sa z ostrova? (Opäť) nemožné...

Plánoval som čo najrýchlejšie prebookovať naše zrušené letenky a tak som si dal budík na 2:00 ráno, aby som stihol otvorenie infoliniek leteckých spoločností o 8:00 európskeho času, avšak po tom, čo som počul na večeri, som vôbec nemohol zaspať. Pred druhou hodinou som to teda vzdal a začal postupne telefonovať. Bol už utorok a naivne som si myslel, že sa nám v ten deň podarí odletieť do Európy a vo štvrtok stihneme prísť do práce. Pani mi však ponúkla najbližší voľný let až vo štvrtok, na čo som jej povedal, že skúsim ešte zavolať neskôr, či sa nejaký let neuvoľní na skorší deň. Vo Francúzsku navyše panoval celonárodný štrajk, ktorý obmedzoval niektoré lety. Po raňajkách teda volám opäť, výsledok – už aj štvrtkový let je plný a najbližší voľný je v pondelok. To bolo dosť nepríjemné, keďže by to znamenalo ďalšie dva dni navyše preč z práce v ďalšom týždni (do Európy sa z Ameriky štandardne lieta cez noc, takže by sme prileteli v utorok). V systéme Air France sa raz za čas uvoľnilo nejaké sedadlo aj na skoršie dni, volal som teda na infolinky asi každú polhodinu, či náhodou práve niekde nenájdu dve voľné sedadlá a tiež som hľadal alternatívy na okolitých letiskách. Nakoniec som z neďalekého ostrova Svätá Lucia našiel voľný piatkový let Delta Airlines, spoločnosti, ktorá bola v rovnakej aliancii ako naša spoločnosť Air France/KLM. Let bol zo Sv.Lucie cez Atlantu a Amsterdam s príletom do Prahy v sobotu. Z Martiniku sa na Sv.Luciu dalo dostať trajektom za 80€. Znelo to uskutočniteľne, preto som zavolal na infolinku a pán z KLM nás po miernych naťahovačkách na daný let nakoniec prebookoval. Nevedel však garantovať, či to bude bez poplatku, mal som sa mu ozvať ďalší deň, stále sme teda nemali na e-maili nové letenky a nemohli sme s novým plánom na 100% rátať.

V priebehu tohto telefonátu sa však v hotelovej reštaurácii začínal nečakaný meeting, kde sa pred nás postavila manažérka nášho hotela spolu so zástupcom francúzskej vlády na Martiniku. Opäť nás privítali na ostrove a prišli so zaujímavou informáciou – z Paríža by malo v najbližších dňoch priletieť lietadlo, ktoré všetkých evakuovaných ľudí zoberie do Paríža a následne nám bude zabezpečený transport do konečnej destinácie. V priebehu 48 hodín by sme mali dostať viac konkrétnych informácií, ale predpoklad bol, že do konca víkendu sa do Európy dostaneme. Zároveň nás ubezpečili, že v hoteli môžeme bezplatne ostať, až kým sa nám nepodarí dostať sa na let domov. Samozrejme, vyvolalo to veľký potlesk a poďakovania. Večer na hotel prišli ďalší ľudia zo Sv.Martina, evakuovaní francúzskou armádou a na druhý deň (v stredu) sme dostali formulár, kde sa pýtali na základné detaily a tiež na našu konečnú destináciu. Medzitým sa v našej rezervácii objavil aj náš piatkový let zo Sv.Lucie do Prahy ako potvrdený, čo bolo ďalšie dobré znamenie ako alternatíva, keby všetko ostatné padlo.

Vo štvrtok bolo v hoteli opäť zvolané stretnutie. Jednotlivých hostí sme poznávali už aj podľa oblečenia, keďže čisté veci už nikto nemal a všetci sme nosili viac-menej stále to isté :). Z Chicaga priletel splnomocnenec francúzskej vlády pre krízové situácie a oboznámil nás s postupom. V piatok okolo 18:00 bude pre nás pripravené lietadlo do Paríža na letisko Orly. Všetci tam máme miesto, autobusy z hotela vyrážajú o 13:30, prílet do Paríža bude okolo 9:00 ráno. Francúzski občania majú automaticky garantovanú prepravu do ich cieľovej destinácie vo Francúzsku a tiež vraj priebežne kontaktujú zastupiteľstvá ostatných krajín, takže po prílete do Paríža na nás bude čakať konzul našej krajiny, ktorý nám zabezpečí prepravu do cieľovej destinácie – všetko malo byť koordinované aj so spoločnosťou Air France. Príbehu o konzuloch veľa ľudí samozrejme nechcelo veriť, preto nás pán o tom opakovane ubezpečil aj po niekoľkých otázkach. Po oznámení však panovala dobrá nálada, myslím si, že každému to už bolo jedno, všetci sa hlavne chceli konečne dostať aspoň do Európy. S Ihorom sme sa večer s úsmevom ironicky bavili, ako nás určite budú v sobotu v Paríži čakať slovenský a český úradník a zabezpečia nám lety domov. S priateľkou sme navyše neleteli na Slovensko, ale do Prahy, čo by situáciu ešte viac komplikovalo. Chceli sme si let radšej zabezpečiť na istotu po vlastnej osi, letenky z Paríža do Prahy na sobotu sa dali kúpiť za 70-90€ – na to, že to bolo iba dva dni dopredu, cena vôbec nebola zlá. Zavolal som však na linku Air France, kde som im vysvetlil situáciu, že teda naše letenky s Deltou nakoniec nebudeme potrebovať a nechceme blokovať miesta iným cestujúcim, potrebujeme však len jediný let – nejaký jednosmerný prípoj na sobotu z Paríža do Prahy. Slečna bola veľmi ochotná a zmenila nám let Sv.Lucia-Praha na Paríž-Praha s odletom z hlavného parížskeho letiska (letisko Ch. de Gaulla) v sobotu o 12:45, čo dávalo na presun medzi letiskami v Paríži dostatočne dlhý čas.

V piatok to už bol deviaty deň po hurikáne. V hoteli sme sa teda poďakovali a nasadli do autobusov. Na letisku nám bola vyčlenená špeciálna registračná hala, kde evakuovaných ľudí zoraďovali podľa hotelov. Tu sme zistili, že hotelov zapojených do evakuácie francúzskou armádou bolo minimálne 5-6. Na letisku sme chvalabohu videli aj Srbov, ktorí sa v pondelok nedostali do nášho lietadla zo Sv.Martina. Od iného Srba sme sa v lietadle dozvedeli, že na Martinik sa jeho skupina (nevieme, či tam patrili aj „naši“ Srbi) dostala až v ten deň poobede a večer hneď prestúpili na lietadlo do Európy. Náš let obsluhoval Airbus A330 miestnej spoločnosti Air Caraibes. Po prílete do Paríža nás opäť privítali lekári, na letisku bol pripravený priestor so zdravotnou a psychologickou pomocou. Samozrejme nás nikto iný zo žiadnej ambasády nečakal a neviem o žiadnej krajine, ktorej konzul by tam naozaj bol. Náš let mal však na prílete meškanie asi 90 minút, preto sme si aj so spolucestujúcou z Nemecka iba rýchlo vyzdvihli lístok na prepravu na letisko Ch. de Gaulla, podpísali tlačivo, že nepotrebujeme psychologickú pomoc a utekali na vlak. Na druhom letisku sme náš nadväzujúci let žiaľ nestihli. Na prepážke Air France sme ale povedali, že práve ideme zo záchranného letu francúzskej vlády, zamestnankyňa očividne vedela, o čo ide a prekvapivo nás bezplatne prebookovala na ďalší let o 15:05. Pani z Nemecka musela za novú letenku Paríž-Frankfurt zaplatiť cez 200€, ešte horšie dopadol Ihor, ktorý s rodinou letel do Prahy. Jeho svokrovcom, ktorí boli rezidenti Sv.Martina, ponúkli letenku do Prahy za 80€, Ihorovi a jeho priateľke však ako nerezidentom až za 300€ na osobu. Našťastie na internete našli tie isté letenky cez iných predajcov asi za 150€, tak nakoniec leteli všetci spolu.

Zlatá Európa a faktúry za telefón

Verte, že keď sme vystúpili z lietadla, prvé kroky po termináli v Prahe boli na nezaplatenie. Pobyt sa nám nakoniec celkovo predĺžil o 6 dní, čo nebolo extrémne veľa – chýbali sme síce v práci, ale uvedomovali sme si, že sme mohli dopadnúť aj oveľa horšie. A čo bolo hlavné – boli sme fyzicky zdraví a navyše takmer so všetkými svojimi vecami. Takéto šťastie tam nemali všetci návštevníci. Francúzskej vláde teda patrí určite veľká vďaka. Tá patrí aj pracovníkom slovenských konzulátov, ktorí s nami počas krízovej situácie stále komunikovali (aj cez víkendové večery), najmä p.Kuzmickej. Informácie, ktoré sprostredkovávali, neboli vždy presné, za to ale oni nemohli a tiež žiaľ osobne nemali väčšie kompetencie urobiť v danej situácii viac. Verím však, že svoju prácu si odviedli. Po návrate domov sa samozrejme na hurikán nedalo zabudnúť, zážitky rozprávate všetkým známym stále dookola. Chýbal však ešte jeden diel do skladačky – nedočkavo sme čakali na faktúry za mobil. Na komunikáciu s konzulátmi a aerolinkami sme používali hlavne môj mobil a nakoniec mi prišla takáto SMS-ka:

Obrázok blogu

Hmm, 631€. 1000%-ný násobok mojej bežnej faktúry. Letenka a hotel nás na osobu vyšli len o trochu viac. Priateľke neskôr prišla faktúra na sumu 200€. Skúsil som teda napísať do Telekomu a vysvetliť im situáciu. Dúfal som, že vzhľadom na skutočnosti budú ochotní odpustiť zo sumy aspoň časť svojej marže. V Telekome boli nadmieru láskaví a výsledok ma veľmi milo prekvapil – asi po týždni mi prišla odpoveď s dobropisom na úľavu 300€ z faktúry, za čo im takisto patrí vďaka.

Čo dodať na záver? Ako spomenul jeden z miestnych na Sv.Martine – ak hurikán zničil 70% ostrova, miestni obyvatelia mu svojim rabovaním zatĺkli aj posledné klince do rakvy. V čase nedostatku vody a elektriny si domov odnášali chladničky a LCD televízory. Karibik je krásna oblasť, no bude vyžadovať veľa námahy, aby sa dotknuté ostrovy dostali späť do hľadáčiku turistov. Turizmus je pre nich životne dôležitá oblasť hospodárstva, tvorí často viac ako 80% ekonomiky. Prekonanie následkov hurikánu Irma bude teda určite dlhou a ťažkou skúškou.

Na doplnenie pripájam ešte niekoľko ďalších zaujímavých výpovedí ľudí v novinových článkoch a facebookových príspevkoch:

https://www.novinky.cz/zahranicni/amerika/448903-zoufaly-cech-se-nemohl-dostat-z-hurikanem-zniceneho-svateho-martinu-kde-rabovaly-gangy.html

https://www.facebook.com/ihor.krotovych/posts/10210120094186686

https://www.facebook.com/gautam.kukreja/posts/10156599411223136

https://www.facebook.com/ihor.krotovych/posts/10210126359223308

https://www.facebook.com/ihor.krotovych/posts/10210121428500043

Ivo Haluška

Ivo Haluška

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudovaný letecký inžinier, závislý na bookovaní leteniek, momentálne vo výcviku riadenia letovej prevádzky Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu